The Dragon's Head Blog: Pokračujem, napriek všetkému
Umenia Taoist Tai Chi® cvičím už niekoľko rokov. Skúsila som to na odporúčanie priateľky a stále to skúšam. Jednou z úžasných čŕt taoistického tai chi je, že to stále „skúšame“ a nikdy si nemôžeme povedať, stačí! Zvládnuté!
Keď som bola začiatočníčka, krivka môjho učenia bola veľmi strmá; mám silnú stratu sluchu, ktorá spôsobuje, že učiť sa čokoľvek nové je pre mňa výzva. Taoist Tai Chi mi prináša radosť tým, že ho cvičíme v pokoji a v tichosti. Okolité zvuky by znemožňovali počuť inštruktora a vyrušovali by.
Vždy sa postavím skôr dopredu, doprostred, priamo oproti inštruktorovi. Na tomto mieste môžem odčítať z pier inštrukcie a vidieť všetko, čo ukazuje. Sledovať ostatných ako cvičia zostavu má pre mňa tiež veľkú cenu.
Môj hendikep by ma mohol veľmi ľahko izolovať od ľudí, hoci moji priatelia a príbuzní ma nesmierne podporujú, aby som neupadla do sebaľútosti. Na stretnutiach tai chi sa vždy cítim vítaná, široká škála postihnutí a skúseností ľudí spôsobuje, že sa nikdy necítim hlúpo, keď niečo urobím zle.
Čítanie z pier je z veľkej časti hádanie, často sa stane, že to odhadnem zle, ale cvičením si poradím s väčšinou vecí, hoci sa ešte musím naučiť názvy pohybov – tie sa uhádnuť nedajú.
Ďalšou črtou tai chi pre mňa je pocit jednoty, úplnosti, ide o telo aj dušu.
Počas lockdownu nedokážem zacvičiť zostavu sama, tak si robím série pohybov v ľubovoľnom poradí. Samozrejme, nie je to to isté. Takáto prerušovaná zostava je trochu frustrujúca, ale pokračujem, napriek všetkému.
Keby som to skúšala častejšie, mohlo by mi to pomôcť, ale väčšinou cvičím šľachomenné cvičenia tak dobre ako viem – v duchu počujem (a to je zámerný žart!) hlas môjho inštruktora, ktorý nám pripomína, čo máme robiť. Viem, kedy to robím správne, mám z toho lepší pocit. Kim